Dnes nám obloha poskytla takýto úkaz - srdce. Jemné, krehké, ale jasné. Ako pripomienka, že aj vo chvíľach, keď sa zdá, že búrkové mračná zakryli všetko, zostáva priestor pre svetlo. Srdce v nebi nebolo namaľované ľudskou rukou, a predsa pôsobilo tak osobne, akoby patrilo práve nám.

Možno duše, ktoré tancujú v nebesách na nás stále myslia a posielajú nám dojemné odkazy lásky. A možno je to dôkaz, že aj príroda má svoj vlastný jazyk, ktorý sa nedá vysvetliť logikou, iba cítiť. Je to odkaz o tom, že láska a nádej si vždy nájdu cestu – aj cez emóciu, aj cez tmu.